Říjen 2011

Náš domov

17. října 2011 v 18:54 | Sagisia a Suneis
http://www.youtube.com/watch?v=DxtRzYHJcps&feature=player_embedded
Link na perfektný mystický film o živote v astrálnom svete

Zákulisia života, alebo Ako pomôcť blízkemu zomrelému tu zo Zeme?

17. října 2011 v 18:51 | Sagisia a Suneis

Zákulisia života, alebo Ako pomôcť blízkemu zomrelému tu zo Zeme?


Čo sa deje, keď človek zomrie? Dostal som podobné otázky, osobne aj písomne. Preto som sa rozhodol napísať tento článok. Tiež nás bude zaujímať ako sa zachovať vo vzťahu k zomrelému, čím mu treba pomôcť... Rovnako si niečo povieme o tom, kde odchádzame po smrti. Verím, že aj keď je smrť smutná a citlivá téma, tento článok nielen smútiacich pozostalých posunie k pravde a novému životu.


Smrť a život sa prelínajú. Bez jedného, nie je druhé. Človek prichádza na túto Zem učiť sa. Vyčistiť si cestu k sebe samému, získať skúsenosti, ktoré by inde nemohol. Skúsenosti, načerpané z vytvárania matérie, hmoty, pocitov, emócií, bytia a života, sú veľmi dôležité. V iných sférach bytia sa toto často nedeje. Môžete si tam predstaviť dom a máte ho. Dostanete všetko po čom túžite. Ale tým, že to máte hneď, nenačerpávate skúsenosti z vytvárania. A to má cenu zlata. Zem je množinou všetkých skúseností a duše tu prichádzajú z rôznych častí Vesmíru. Je tu ťažký život pre veľa duší z rôznych teraz nemenovaných dôvodov, no sú tu najlepšie podmienky na rast. A rastieme hlavne vtedy, keď si niečo vytvárame sami, nie keď nám to vytvorí niekto iný. Preto sa na Zem pýta mnoho duší a stoja takpovediac v rade na to, aby sem mohli prísť. Pred dušu sú najdôležitejšie skúsenosti.


Smrť je v našej spoločnosti braná ako nevyhnutný koniec, tragédia . Všetko sa končí a nič nové ňou neprichádza. Skúsme sa na ňu pozrieť inými očami a uvidíme, vycítime veľa nového. My všetci sme už zomreli veľa krát. Rôzne, akokoľvek si na to spomíname, či sa nám niečo vynára prostredníctvom pocitov, snov, vždy sa tomu treba venovať. Keď budeme vnímať smrť ako prechod, nový život, začneme sa na vec pozerať z iného uhla. Smrť je premena, cesta. Nie je koniec. Je to len pokračovanie. Obrázok Smrť je nutná k odloženiu fyzického tela, prekročeniu brán a vstúpenia do nových. Všetky staré kultúry smrť oslavovali. Vedeli prečo. Keď v kmeni zomrel starešina, či starý človek, bralo sa to za väčšiu stratu ako smrť malého dieťaťa. Starší človek bol múdrejší, dokázal pre kmeň urobiť veľa. Samozrejme toto je veľmi citlivá téma a mojou radou je, aby ste i veľmi citlivo rozprávali iným, menej zainteresovaným ľudom o smrti. Každý si to prežije sám. Smrť sa prežíva, nie premŕtvuje.


Okolo Zeme sú rôzne úrovne bytia. Smerom nadol sú temnejšie sféry, nahor svetlejšie. Z týchto sfér sa inkarnujú duše na Zem. Samozrejme aj z mnohých iných. Môžu to byť iné galaxie, hviezdy. Okolo Zeme je astrálne pole. Iný svet, úplne sa prelínajúci s našim fyzickým. Do tohto sveta odchádza väčšina ľudí po smrti. No... odchádza, aj práve teraz s týmto svetom máme kontakty a naše duše v spánku cestujú aj do tejto vrstvy. Astrálny svet je charakteristický jeho vlnením. Je tam akoby všetko viac farebnejšie, ostrejšie, nebeží tam čas. Čas je ilúzia. Tu sa človek stretáva s jeho pomocníkmi, anjelmi, či duchovnými sprievodcami. Ak nie je pripútaný ku hmote, peniazom, majetku, autu, domu, väčšinou zo Zeme odíde ľahko. Horšie je ak z nášho sveta na neho doliehajú slzy, náreky a volania po spravodlivosti božej. Volania, aby sa vrátil späť. Stáva sa, že pozostalý človek tak túžobne chce mŕtveho späť, že tento sa nemôže v astrále pohnúť a je vábený emóciami späť na Zem. V skutočnosti sú hranice medzi naším a astrálnym svetom tenké ako papier. Aj teraz sú pri nás duše mŕtvych a ani o tom nevieme. Často sa nejedná len o tieto duše, ale hlavne o entity z mnohých sfér, ktoré nám nie vždy chcú pomáhať... Ale to už je iný príbeh. Človek v astrále má len jednu možnosť. Pohnúť sa ďalej. Potrebuje nájsť v sebe motor, ktorým by sa rozhýbal a zbavil sa všetkého ho ťažiaceho na ceste. Inak tu môže byť aj niekoľko storočí /viď zblúdené duše z hradov a zámkov, strašenia po povalách a cintorínoch/ a bude mu to pripadať, že zomrel pred týždňom. Tam čas beží inak ako v tomto svete. Človek sa potrebuje zbaviť všetkých závislostí, ťažieb, pút a chcieť odísť. / Napríklad fajčenie, sexuálna závislosť, závislosť na drogách, jedle, druhom človeku/... Naozaj vnímať situáciu ako božiu vôľu a nenechať sa strhnúť plačom a silnými energiami smútku a nepochopenie jeho smrti zo strany pozostalých. Aešte jeden fakt. Z astrálnej roviny sa človek nemôže vtelovať opäť na Zem. V ponímaní duše bažiacej po skúsenostiach je tento pobyt tu, v globále akousi zastávkou, prestávkou. Pre inú uvedomelejšiu a staršiu dušu aj stratou času.


Uvediem príklad. Mŕtvy vidí a cíti svojich plačúcich rodičov, blízkych, prežívajúcich jeho smrť tragicky. Sú zúfalí, nemôžu takmer ani chodiť. Vrúcne prosia, aby sa ten človek vrátil a chcú ho ešte aspoň raz objať ako živého. Pozor. Tu je rozdiel medzi zármutkom, plačom a medzi hysterickým nepochopením situácie. Mŕtvy chce pozostalému pomôcť a sám príde k nemu v snahe ho utíšiť. Tým sa však prepletá s energiami, ktoré pozostalý vysiela a tie mu znemožnia precítiť túto situáciu. Nevie, čo robiť. Tak zostane pri blízkych. V astrále samozrejme stretne kopec známych a blízkych, ale nepohýna sa z miesta.



Čo potrebuje človek urobiť, aby vyšiel z astrálu?

Chcieť ísť. Chcieť odísť a vnímať svoju situáciu ako prerod, prechod. Chcieť sa odpútať od toho, čo mu ťaží. To urobí len spoznaním, tejto vlastnosti v sebe. Prestať sa pozerať na pozostalých ako na smútiacu rodinu, ktorej treba pomôcť. Ale vidieť ich tak, že situácia je taká aká je a jeho čas je teraz tu v tomto bytí. Čo mal splniť, už urobil a to, čo ešte má urobiť mu bude umožnené neskôr, inde, či opäť na Zemi. Mať blízkych v jeho srdci a túžiť za Svetlom. Mať v srdci túžbu posunúť sa ďalej. Tým, že toto precíti a že bude chcieť odhodiť staré putá ich vedomým spoznaním, odpustením. O to viac bude jeho duša ľahšia. Tým viac potom vystúpi nahor ku Svetlu.


Ako sa vyrovnať so stratou blízkeho z pohľadu nás tu na Zemi?

Poslať mu našu lásku a prianie dobrej cesty. Poslanie lásky a pokojnej rozlúčky, súcitu a rozpoznanie okamihu odchodu človeka ako obrad, mystický stav duše, - toto pomôže mŕtvemu oveľa viac ako náš zármutok a prosby vrátiť situáciu nazad. Duša tieto energie pociťuje ako teplo, ukazovateľ cesty, zatiaľ čo zadúšajúci plač a neprijatie jeho smrti, volanie ho späť, cíti ako putá, znemožňujúce mu nachádzať pokoj. Tiež je dobré vnímať ho ako stále živého a priať mu nádej a silu zvládnuť to, čo ho čaká. Prihovoriť sa mu, pretože mŕtvy často pobýva blízko /krátko po smrti- aj keď to je individuálne/ pri pozostalých blízkych a v duchu mu povedať napríklad aj toto:


Veľmi ma bolí Tvoj odchod a chýbaš mi. Zároveň však viem, že je Ti teraz dobre a aj keď si možno zmätený a nevieš čo sa deje, posielam ti moju lásku. Chcem poprosiť anjelov a Tvojich sprievodcov, aby Ťa strážili a boli s Tebou. Tvoj odchod ma zabolel a nik ho nezmaže, no viem, že to bolo potrebné. Bola to božia vôľa a viem, že sa stretneme, keď to bude vhodné. Zapálim za Teba sviečku, a budem sa modliť, aby Ťa jej svetlo sprevádzalo všade tam, kde vkročíš. Viem, že tu teraz si a preto, prosím nelipni na nás. My tu všetci vieme, že potrebuješ ísť. Hľadaj Svetlo po Tvojom boku a cíť v sebe túžbu nasledovať ho. Budeš v našich srdciach a ďakujeme Ti, že si tu medzi nami bol. Všetci sme jeden a všetci sa raz vrátime spolu tam, odkiaľ sme prišli. Obrázok






Čo naozaj nerobiť?

Týmto mŕtvemu človeku len pomôžete a nebudete vyvíjať nejaké extrémne mätúce energie. Pretože naše silné trápenie a neprijatie jeho smrti naším vedomím, mŕtveho len pripútava k Zemi. Ubližuje mu. Vytvára v ňom pocit beznádeje. Vy ho pošlite len ďalej a on pôjde. Zase dôležitá informácia. Nesnažte sa mŕtvemu pomáhať tak, že ho k sebe privoláte a začnete riešiť jeho pocity a veci za neho. Teda, že na seba zoberiete zodpovednosť za jeho trápenie, či smútok a budete sa hrať na duchovných hrdinov. Napríklad riešiť jeho vzťahy, ktoré tu už na Zemi nestihol vyriešiť. Preberať jeho karmu za seba, len preto, že ho máme radi. Myslieť na neho každý deň a vedome ho neustále kontaktovať v našich myšlienkach. Toto nerobte. Tým, že to urobíte, prejavíte Nepokoru nad celou skutočnosťou a budete zasahovať do vecí, do ktorých Vám nič nie je. Hrozí potom, že duša sa na Vás upne a bude čakať, že Vy za ňu všetko vyriešite. Tým sa zaťažíte a spôsobíte si plno problémov na mnohých úrovniach. Duchovná cesta je silná, prísna. Všetko sa Vám vracia. Byť dobrý neznamená byť mäkký. Niektoré duše naozaj treba prísne poslať preč a povedať im, že prácu majú urobiť oni, nik to za nich urobiť nemôže. Tu sa jedná hlavne o mladé duše, teda ľudí, ktorí sa počas života nezaujímali o duchovné súvislosti a po smrti nevedia, kde sú a čo robiť. Môžeme im poslať náš súcit a ukázať cestu, no viac nie. Takéto duše cielene vyhľadávajú duchovnejších ľudí a majú sklon sa na nich nalepiť. Hlavne počas pobytu na cinotrínoch, či pri hromadných nešťastiach, v nemocniciach, starých domoch, hradoch. Tu už nie je naša práca. Je dôležité mať rešpekt nad týmito vecami a prejavovať pokoru.


Samozrejme nie každá duša zostáva v astrále. Veľmi to záleží na duchovnej vyspelosti človeka, pretože akýkoľvek majetok a kontakty sú mu v tomto svete nanič. Jediné, čo sa tu počíta sú skúsenosti. Hlavne to, čo sme sa naučili vo vzťahoch a to ako sme sa naučili odpúšťať. To akí sme boli na začiatku života a akí sme boli na jeho konci. My sme tu neprišli spasiť tento svet. Ani zachraňovať iných. Prišli sme spoznať seba samého /stretnúť sa so svojimi temnými, svetlými stránkami tým, že ich prejavíme a situácie nám ich vyplavia do života/ a tým, že tak robíme, pomáhame aj druhým a tejto Zemi. Celému Stvoreniu. Ani strom nezachraňuje, neprehovára, nemení iných. Ale už len tým aký je krásny a to, že vôbec Je- tým pomáha. Zase je to veľmi individuálne, pretože každý človek je jedinečný a každý si potrebuje vyriešiť iné veci v sebe. Spoznať iné situácie na základe, ktorých bude jeho duša múdrejšou a pomôže mu to zbaviť sa pút.


Z astrálu vedú mnohé cesty. Sú tam myšlienkové svety, ktoré si vytvárame našimi myšlienkami a veľa ľudí zostáva v týchto úrovniach. No stále to nie je náš Domov. Spomienka naň však drieme viac, či menej v každom srdci človeka. Zostáva len ísť do srdca a spýtať sa ho priamo na to, ako Domov cítiť. Možno budeme prekvapení tým, čo nám odpovie... Mnohé cesty vedú preč, no len jedna Domov.

Od:http://www.petogasparik.estranky.sk