Zážitky z prvej svetovej vojny

27. února 2007 v 9:16 | Sagisia a Suneis |  skutočné zážitky a príbehy
Na prvú svetovú vojnu existuje veľa spomienok i množstvo literatúry opisujúcej hrôzy zákopovej vojny, ktorá mala viaceró podôb. Samotný život vojakov v zákopoch, ale aj moment útoku, keď ich bolo treba opustiť, prebehnúť zväčša niekoľko desiatok alebo sotvák kilometrov a zaútočiť na protivníka v jeho zákopoch. Spomeňme aspoň známy román Na západnom fronte nič nového od Ericha Maria Remarqa.(fakt dobrá kniha). Silu bezprostredného vojnového zážitku však majú vojnové zápisky a denníky písane priamo po bezprostrednom zážitku z bojov. Prinášame úryvky z takého denníka, ktorý si písal na fronte český vojak František Petržíla.
Konečne nastal osudný deň, 18, August, utorok (cisárové narodeniny). Posunuli sme sa vpravo a mali sme (náš pluk) nepriateľa napadnúť z pravého boka. Zavčas rána začali naše batérie páliť na Srbov bez zastavenia paľby a delá hučali a revali až uši zaliehali. Rozpútala sa bitka, akú som nikdy nezažil... Srbská artiléria odpovedala zrána slabo, ale pred obedom sa začal súdny deň v pravom zmysle slova. Konečne sme prišli k akémusi návršiu, ktoré bolo porastené kukuricou. Pripravovali smesa na šturm na blízke rady Srbov. Avšak vtom začala naša artiléria do nás tak páliť, že o malú chvíľu sme boli úplne dobití a rozprášení... Behali sme splašene sem a tam a nevedeli sme´, čo si máme počať, všade navôkol prasklai smrtonosné šrapnely, a nárek, krik a roachot, to všetko pôsobilo na nervi, až sme boli pološialení. V divom zhone sme bežavli z toho osudného miesta späť. Veľiteľ batérie, keď sa dozvedel o svojom omyle, že strieľal vlastne do nás, sám sa zastreli. Museli sme prebrodiť hlboký potok. Keď sme boli trochu v ústraní, sadol som si pod košatý strom stojac osamote a prezúval som sa, pretože som mal mokré ponožky. Trochu som si chcel odpočinúť. No tu zažali dopadať blízko mňa granáty. Lietali vo vzduchu nad hlavou a zabárali sa do zeme, aby s hromovým praskotom explodovali. Stále dopadali bližšie a bližšie. Chmatol som veci a utekal preč. Ohromná rana, ktorá sa za mnou ozvala, ma donútila, aby som sa obzrel a zamrazilo ma, pretože som videl, že práve na tom mieste, kde so bol, explodoval granát. Ešte som videl, ako šatstvo, ktoré som tam zabudol, lietalo vo vzduchu roztrhané na tisíce kúskov premiešaných s kusmi zeme. Bežal som, čo mi nohy stačili. Našiel som mnoho padlých a zohavených vojakov od granátov; mali odtrhnuté nohy alebo ruky, mnohí roztrhnutí na polovicu. Iný mal rozbitú hlavu na nepoznanie. Hrozné sa bolo pozerať. Nárek ranených ma predsa dojal, že som toho alebo onoho obviazal a doniesol na hilfsplac. Jeden chudák s odstrelenými nohami ma prosil, aby som sa nad ním zľutoval a zastrelil ho. Odniesol som aj nadporučíka s prestrelenou hruďou /od 91. pluku/ na hilfsplac. Bol v mdlobách...
(z knihy Zapomenuté hlasy)
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 CoCo CoCo | 24. listopadu 2008 v 14:56 | Reagovat

WOW

2 (o_O) (o_O) | 10. července 2009 v 11:54 | Reagovat

:D ty si prezila 1.svetovu ...bola si us raz mrtva ...poslala si dusu do neba .. LOL .. paraááda

3 xoxoexie xoxoexie | Web | 21. dubna 2013 v 17:09 | Reagovat

[2]: ty si úpne mimo? Veď to je časť z denníka Františka Petržíla, skús trochu rozmýšlať. Inak dobrý blog :)

4 Kika Kika | E-mail | 11. prosince 2014 v 9:06 | Reagovat

Ukážte fotku ako vyzerali ponožky z prvej svetovej ;*) Ďakujem..:)

5 peter peter | 11. prosince 2014 v 9:07 | Reagovat

Take zaberi asi njesu..

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama